Súcitenie s pozostalými,

ktorí potrebujú „barlu“ o ktorú sa môžu v ťažkej chvíli oprieť, je našou veľkou pomocou pre tých, ktorí ju v ťažkej chvíli najviac potrebujú.

Trúchliaci hľadajú reálne vysvetlenie ich stavu, hľadajú útechu, nádej a uistenie, že sú v poriadku, že „bláznovstvo ich mysle“ a emócie sú „normálne“.
Je to ako keď si malé dieťa odrie koleno a mi mu ho pofúkame, pohladkáme po hlave a potúlime v náručí.

Pritom možno pociťujeme väčšiu bolesť, ako dieťa. Náš dotyk, a súcitné konanie sú hnacou silou pre človeka, ktorý sa „topí v čiernom žiali svojej mysle“, pomáhame mu „zotrieť nános“ negatívnych myšlienok a snažíme sa absorbovať časť jeho bolesti.

Pomáhajme mu plakať. Plačme s ním. Plač pomáha. Plač očisťuje. Plač uvoľňuje stres. Po plači je nám ľahšie. Je úplne jedno či plače muž alebo žena.

Plač je liek pre náš žiaľ.

< Dozadu		Dopredu >