Vážení občania!

Je bôľne na srdci, keď na poslednej ceste odprevádzame svojich rodičov. Kanú slzy smútku, ale zároveň to chápeme ako prirodzenú nevyhnutnosť. Ale keď zomrú mladí, naruší sa zákon života a pociťujeme trvalú medzeru, nezahojiteľnú ranu, neutíšiteľný bôľ.
Hrozná smrť prerušila život… iba vo veku 18−tich rokov. Prežil chudobný život na roky, na dni, nestačil prácou vydať svedectvo, že bol, že žil. Bolo mu dovolené rozprestrieť krídla, ale nemohol ešte vzlietnuť, sľubne začať. Strom bohato zakvitol, ale leto bolo príliš krátke, plody nedozreli, čas nenaplnil jeho túžby.
Stojíme pohnutí a iba s tou najväčšou námahou dokážeme pochopiť, že náš mladý priateľ je mŕtvy, že ho už nikdy nestretneme, nikdy nepočujeme, že jeho miesto doma ostane navždy opustené. Pominuteľnosť prišla príliš rýchlo.
Chuť bolestných sĺz pociťujeme v slovách, najmä ak si ich náležite uvedomíme. Derú sa z očí pri stretnutí so zronenými rodičmi, ktorí svojmu synovi… nemohli pomôcť, pretože zamlčal svoje trápenie, pochybnosti a problémy.
Dnes sa navždy rozlúčia s milovaným synom, ktorý im mal byť spolu s bratom radosťou, ale aj oporou v starobe.
V živote však prídu chvíle, ktorými sa platí za všetko, čo človek horúcou slzou zo srdca nevyplavil. Jeden ľudský život nie je taký dlhý, aby všetko dorozprával do posledného svojho vydýchnutia. Bojujeme však so všetkým, čo kráti jeho krok a dych.

Ťažko mi je hľadať slová na rozlúčku, ktorá nás ohromila a zaskočila. Ostáva nám iba ľútosť, lebo si uvedomujeme možnosti, ktoré boli v predčasne skosenom kvete. Možno pre ne naň nezabudneme. Budeme si ho oživovať v spomienkach, ako si oživujeme to, čo je pre nás drahé, nenahraditeľné, nezabudnuteľné.
Lúčenie je vždy ťažké, ale keď sa máme navždy lúčiť s tým, kto nám bol milý a blízky, je nám o to ťažšie. Posledné rozlúčenie nech je povedané menom toho, ktorý odchádza:

Drahí moji rodičia! Ďakujem vám za veľkú rodičovskú lásku, ktorú ste mi preukazovali. Buďte silní vo svojom smútku. Vaša práca a váš život svedčia o tom, že ste nemysleli len na seba. Zostaňte takými aj naďalej. Okrem mňa ostáva vám ešte môj brat a váš syn…, naňho preneste celú rodičovskú lásku. Som vám vďačný za krásne chvíle, ktoré sme všetci spolu prežili. Lúčim sa so starými rodičmi, aj im zo srdca ďakujem za preukázanú dobrotu, lásku a starostlivosť.

Lúčim sa i s ostatnými príbuznými, priateľmi, bývalými spolužiakmi, učiteľmi. Dali ste mi mnoho, ale nestačil som ani poďakovať za vašu trpezlivosť a láskavosť. Napokon sa lúčim so susedovcami, členmi Poľovného združenia Ľubica a všetkými spoluobčanmi.
Prší do zeme náš smútok a popol mladého človeka sa bude ulíhať pod ťarchou sĺz jeho najbližších. Uložia si ho ku korienkom trávy, v ktorej my ďalej pretrváme svojím životom i svojou históriou.

Nech mu je zem ľahká!

Zdroj: smútočný príhovor, posledná rozlúčka z obce Zvolenská Slatina

Dopredu >