www.CINTORIN.eu

Vážené smútočné zhromaždenie!

Veľká a neopísateľná bolesť naplnila naše srdcia, keď sme sa včera dozvedeli o predčasne zlomenom kvete života človeka. Krutá a nemilosrdná smrť vyrvala z našich radov manžela, otca, spolupracovníka, ktorý mal pred sebou ešte otvorený svet.
Neúprosná smrť si zahrala s ešte nezahojenými citmi dobrej dcéry po strate jej milovanej matky a dnes opäť zjatrila tieto čerstvé rany tým, že láskavej manželke vyrvala z rúk jej najdrahší poklad, jej nádej i budúcnosť.

Manželka stratila milovaného manžela, deti otca a (..........................) výborného profesora.
Bolestný je pohľad na rozžialenú manželku, ktorá v bolesti stojí pred rakvou svojho manžela. Je o to tragickejšie, že len pár dní ju delí odvtedy, čo stála pri svojom manželovi a tešila sa z úspešnej operácie, ktorej sa podrobil.
Celý týždeň sa mohla spolu so svojimi blízkymi tešiť z tohto úspechu. Na siedmy deň jeho dobré, láskyplné, ale pritom veľmi postihnuté srdce prestalo biť.

I napriek maximálnemu úsiliu, ktoré vynaložil lekársky tím na záchranu života, podarilo sa ho predĺžiť už len o tri dni. Všetka dobrá snaha vyznela len ako nesplniteľný sen. Prišla nečakaná smrť a skosila život, ktorý sa ešte celkom nerozvil v najkrajší ľudský kvet. Prázdne ostalo miesto v rodine, prázdne ostalo miesto za profesorským stolom, za školskou katedrou.
Veľkým žiaľom sú naplnené naše srdcia. O to viac, že je leto a smutnej manželke, synom i profesorom tunajšej školy mráz smrti pozrážal kvet života. Plody, ktoré ešte celkom nedozreli, predčasne sa vrátili do lona matky zeme.

V nesmiernom žiali a v hlbokom smútku jeho rodiny i najbližších zastali sme dnes pre rakvou zosnulého, aby sme sa s ním navždy rozlúčili, aby sme sa mu hlboko poklonili, aby sme vzdali úctu jeho zakončenému životu. Prišli sme sa rozlúčiť s človekom, ktorému svieca života dohorela a on odišiel z kruhu svojej milovanej rodiny, známych, priateľov a kolegov, aby odišiel tam, odkiaľ niet návratu.
Keď básnik pochopil neodvratnú blízkosť smrti, napísal: „Až zomriem, na svete nič sa nestane a nezmení, len ja stratím svoj život. Smrti sa nebojím, smrť nie je zlá, smrť je len kus života ťažkého, čo strašné je, čo zlé je, to umieranie je.“
Tým všetci chápeme skutočnosť, že človek je pominuteľný ako všetko na svete, lebo taký prísny je odveký zákon prírody, života a smrti. Sama tá strašná smrť patrí k životu, je s ním úzko spojená, je jeho zakončením, ale aj pokračovaním.

Človek odchádza, už sa nevracia, už sa neopakuje, a predsa tu zanecháva vždy niečo po sebe, niečo, čo môže zostať jedine po človeku. Je to práca, je činnosť života, ktorú vykonal pre spoločné dobro ľudskej spoločnosti. Sú to materiálne hodnoty, ale predovšetkým tie neraz ťažko merateľné, ťažko postihnuteľné hodnoty ducha, jeho skutky.
Jeho choré srdce dobilo. Doznel tlkot, prestala bolesť, ústa onemeli, oči stratili lesk a telo stvrdlo.
Smrť preťala vlákno života, vryla do sŕdc jeho najbližších boľavú ranu, aby na ňom zostala trvalá jazva ako dôsledok straty blízkeho človeka.

Vážená smútiaca rodina, smútočné zhromaždenie!
Je nad moje sily vyjadriť slovami žiaľ a smútok, ktorý prechovávajú v srdciach jeho najbližší nad touto stratou. Pripadla mi dnes teda veľmi ťažká úloha navždy sa rozlúčiť s človekom, uzavrieť kapitolu jeho pozemskej púte, jeho života. Života jedného skromného, ale zásadového človeka. Preto sa vyjadrím slovami básnika Milana Rúfusa:

„Môj otec, priateľ, spolubojovník tu leží,
tichý jak balvan na loži, zrak privretý kdes do ďaleka ústí,
a prespevuje vietor tenkoústy.
Vo vŕbach priesvitných nad rozvravenou vodou,
sýkorky zobkajú z omrvín zlatých plodov,
v bezlístí pod oknami.

< Dozadu		Dopredu >