www.CINTORIN.eu

V nedeľu sme sa dozvedeli smutnú správu. Zomrel náš kolega chovateľ.

Táto nečakaná zvesť sa rýchlo rozšírila po celom okolí.

Bolo to neuveriteľné, veď len pred niekoľkými dňami sa spolu s nami tešil z toho, že sa úspešne skončila chovateľská sezóna a nastal čas načerpať čerstvé sily, aby bol pripravený pre nasledujúcu. Bol tak, ako aj ostatní jeho priatelia chovatelia plný plánov a optimizmu, ktorý pre neho bol príznačný.

Smrť vykonala svoje. Udrela tvrdú pečať, ukončila život, nedovolila splniť plány, doplnila kroniku našich dní touto smutnou udalosťou. Človek dokáže vzdorovať búrkam, byť pripravený na najťažšie rany a vyrovnane očakávať aj chvíle, keď sa musí dielo uzavrieť. Jeho najbližší zostali veľmi smutní. Veď hlavná vetva rodinného stromu sa odlomila, a ten okyptený zostal sám, pripravený čeliť ďalším skúškam, ktoré prináša ľudský život.

Dnes, keď tu stojíme nad katafalkom mŕtveho manžela, otca, priateľa, prišli sme sa hlboko pohnutí navždy rozlúčiť s tým, ktorého čas odvolal z kruhu najbližších. Náš zosnulý – zásadový, nebojácny a priamy človek teraz tu leží pred nami. Pred nami v rakve leží telo človeka, v živote ktorého bolo mnoho hrádzí a prekážok, ktoré s veľkým optimizmom prekonával, aj keď jazvy ostali na jeho zdraví. Je zbytočné hovoriť o jeho chovateľských úspechoch, stačí sa pozrieť do našich domovov, dvorov a záhrad. Je zbytočné hovoriť o tom, čo dokázal, stačí si otvoriť ktorékoľvek chovateľské noviny či knihu. Aj teraz veril, že konečne v chovateľstve na Slovensku svitlo na lepšie časy. A práve teraz, keď bol plný plánov a chovateľského nadšenia, chcel si naplniť svoj sen, smrť si vybrala svoju krutú daň. Človek skôr, či neskôr musí odísť. Ale dielo, ktoré vo svojom živote vytvoril, všetko čo v chovateľstve dokázal a zanechal, tu ostáva v činoch, vo výsledkoch jeho chovateľstva, a tým je človek nesmrteľný. Človek odchádza, už sa nevracia, už sa neopakuje, a predsa tu zanechá vždy niečo po sebe, niečo, čo môže zostať jedine po človeku.

Keď básnik pochopil neodvratnú blízkosť smrti, napísal: „Až zomriem, na svete sa na nič nestane a nezmení, len ja stratím svoj život. Smrti sa nebojím, smrť nie je zlá, smrť je len kus života ťažkého, čo strašné je, čo zlé je, to umieranie je.“Po ceste stretneš tisíc ľudí, a tisícku z nich nevnímaš. Zdeno Petrík k nim však nepatril. Bol to človek, ktorého si každý z nás, chtiac-nechtiac musel pustiť do svojho srdca, a práve preto jeho odchod tak bolí.

Aký rýchly a neúprosný je beh času… Náhlime sa a v životnom zhone často objavíme hodnoty človeka, až keď sa pominie. Ani sme si nestačili uvedomiť, že bol pri nás, správal sa ako jednoduchý, skromný človek, ktorý zdieľal naše osudy. Dokázal smútiť s tými, čo si bolesť či krivdu liečili smútkom, smiať sa s tými, čo smiechom smútok porážali. Obdivovali sme jeho životnú vitalitu i jeho ochotu pomáhať všade tam, kde bolo treba, a každému, kto ho o to požiadal. Jeho neodmysliteľný klobúk na hlave, úsmev na tvári, s ktorým nás vítal, takto sa nám vždy vyjaví pred očami, keď sa spomenie jeho meno. Bol studnicou nevyčerpateľných skúseností a rád, s ktorými sa rád podelil s nami ostatnými. Nie je na svete cennejší poklad ako duša človeka. V nej má domov láska k ľuďom a všetkým živým tvorom. Symbolom ľudskej duše bol od nepamäti vták, lebo rovnako ako vtáci aj ľudská duša má krídla. Je slobodná, nespútaná, odvážna. Určite nie je náhodou, že človek s krásnou dušou, človek, ktorého osud nás tu zhromaždených všetkých spája, zasvätil svoj život práve okrídleným bytostiam a v láskavej starostlivosti o nich našiel sebe rovného. Vták fascinujúca bytosť… Jeho krídla majú však aj svoju odvrátenú tvár. Prepožičiavajú jej možnosť vzdialiť sa z nášho dohľadu, keď príde čas. Aj duša človeka má tu moc na svojich krídlach odletieť ďaleko od nás, do sveta bez ťažkostí a bolestí. Hoci je vzdialená z nášho dohľadu, puto medzi nami a ňou nie je prerušené. Spojenie duší pretrváva ďalej… Opäť nie je náhodou, že naším Zdenom toľko milované papagáje sú schopné lásky pokračujúcej aj po odchode partnera. Vedomie neprerušeného spojenia nám dáva silu uniesť tú tiaž, ktorá na nás nečakane doľahla. Duša, ktorá počas života veľa rozdala, lieta ľahko a radostne. Starostlivosť a nadšenie, ktoré venovala druhým, dáva jej krídlam krásu letu. Ak myslíme na nášho zosnulého, myslíme na neho nielen v bolesti, ale aj v radosti. V radosti nad bohatým, naplneným životom, ktorý žil v mene lásky. Takých osudov veľa nie je – a šťastný je ten, komu bola daná možnosť ho prežiť. A šťastní sú aj tí, ktorí s ním takýto osud mohli zdieľať.

Tými šťastnými sme my, rodina aj priatelia nášho Zdena – človeka z najvzácnejších. Radosť sa do kúta nechcela skryť, vyhnal ju smútok, bolesť a žiaľ. Život sa zmení tlesknutím dlaní, tak náhle príde to, čo nečakáš. Spomienka živá je, preto tak páli, bolesťou ešte dlho bude sprevádzať. Trpký dážď bolesti zostáva vôkol nás, schnúť bude ešte veľmi dlhý čas. Čo život dal a vzal, na drobné rozmieňa, na lepšie, na horšie po troche spomínaš. Nevrátiš nikdy náš stratený čas. Nemôžeš vrátiť, čo viac nie je v nás. Len rosa sĺz zmýva tieň smútku. Slzy stekajúce na srdci a na duši. Iba ich pichnutie prezradí, že práve žiadajú o slovo. Nedostanú ho, pichajú viac a viac. Života kniha zavrela sa, písaná srdcom, krvou zo žíl. Zápis v nej zlatým písmom hlása, že otec čestne život dožil. Nech jeho telo v rodnej hrude v pokojnom spánku odpočíva. V pamäti našej žiariť bude pamiatka jeho stále živá. Slza na líci, zakalený zrak, v očiach tma usídlila sa, už je to tak, odišiel si sám a nás nechal si tu, ďaleko od teba s pocitom súcitu.

Tak zdvihnime hlavu a šepnime tíško „môžeš ísť“, nech dokončí si cestu, nech stihne načas prísť pred bránu Neba, kde zazrie žiaru sťa slnka jas. Tak šepnime jeho Duši, „tak si zbohom buď“, nech nezdá sa mu ťažká jeho nová púť, nech slobodná si letí všetkých hriechov zbavená, za hranice možností, lebo už vie, čo to znamená. Život je mihnutie motýlieho krídla…

A až raz pocítim jeho nežný dotyk, bude to Zdenovo pohladenie, ktorého nám nebo zošle naspäť na zem v podobe strážneho anjela…

Česť tvojej pamiatke!!!!

< Dozadu		Dopredu >