Obranné mechanizmy...

Každý z nás sa do svojej dospelosti stretol s udalosťami, ktoré nás natrvalo poznačili a zanechali stopy.

Stopy, ktoré v nás vybudovali "proti-žiaľové“ obranné mechanizmy.

Stopy

• pred narodením
• pôrodu
• odchodu z lona
• prežitého žiaľu v detstve
• smrti

Pred narodením

Už pred narodením človeka môžeme formovať jeho vývoj i celkovú osobnosť.
Psychológovia dlho nepripúšťali možnosť spomienok človeka na obdobie pred narodením a tvrdili, že ľudské embryá nie sú dostatočne vyvinuté na to, aby mohli prechovávať spomienky na vnútromaternicové udalosti.

Na základe rôznych výskumov (v šiestom mesiaci vývoja plodu) je dokázané, že človiečik pozitívne reaguje aj na uspávanku, ktorú počúval ešte v maminom bruchu. Pamätá si melódiu, ktorú počúval. Po narodení ho známa melódia dokáže utíšiť a nastoliť mu pocit spomienok na jeho vývoj.

Tak isto to je aj s hlasom budúceho otca. Dieťa ho po narodení spoznáva a reaguje pokojom, lebo hlas spoznáva a tým sa cíti v pohode a bezpečí.

Pôrodu

Dostatok energie, tepla, ticha a pohodlie materského lona, pocit bezpečia a vznášanie sa ako v bezváhovom stave, to všetko má malý človek v sebe zakódované, za pár mesiacov jeho vývoja.

Je preto logické, že opustenie materského lona pôsobí stresovo. Je to nová situácia, na ktorú si musí malý človiečik zvyknúť.

Pôrodom sa ocitne v „novom svete“. Svete svetla, chladu, hluku a hladu. Je to ako „smrť raja“. Zrazu sa ocitol vo svete, na ktorom je životne závislý. Preto v sebe prechováva hlboko zakorenenú túžbu. „Chcem sa vrátiť do lona mojej mamy.“

Po mesiacoch života v tme, teple a stabilnom prostredí, je malý človek zrazu vystavený celkom inému svetu.

Pôrod môže byť bolestivý a traumatizujúci aj pre dieťa.

Odchod z lona

Každý z nás musel pretrpieť odchod z lona matky.

Potrebujeme potravu, teplo, príbytok, ochranu, bezpečie a lásku. Pripútanosť a smútok sú práve tak primárne, ako aj inštinktívne.

Inštinktívna pripútanosť sa viditeľne prejavuje u zvierat. Časté sú skúsenosti so psami, ktorí boli pripútaní na svojich pánov. Po smrti pána sa psi užialili k smrti. Aj napríklad slony sa zhromažďujú okolo svojich zomierajúcich a nikdy ich nenechajú zomrieť opustené. Ľudia, domáce i divoké zvieratá trpia žiaľom a pociťujú bolesť spôsobenú stratou.

Bolesť spôsobená stratou je práve taká prirodzená, ako potreba jesť pri hladovke.

Žiaľ v detstve

Naše správanie je najviac ovplyvňované žiaľom, čo je najviac viditeľné v detstve.

Na deťoch vidíme ich prirodzenú pripútanosť k matke prípadne iným príbuzným.V prípade krátkeho i dlhodobého odlúčenia nutne potrebujú svoj žiaľ prejaviť.

Malé deti trpia aj pri odchode matky do vedľajšej miestnosti. Chcú byť stále s ňou. Aj v prípade krátkodobého odlúčenia je dobré rozlúčiť sa, pobozkať dieťa a povedať mu, kedy sa vrátime. Ak sa nám nedarí sľub dodržať, je nutné túto skutočnosť oznámiť s vysvetlením. Pri dlhodobom odlúčení je táto situácia ťažšia. Čo asi pociťujú deti, ale aj dospelí, ktorých dospelé deti odišli za prácou do zahraničia. Akým žiaľom asi trpia deti, ktorých rodičia sa rozviedli? Ako sa musia tešiť na stretnutie s nimi.

Končená stanica - smrť

Smrť je však konečná. Už sa nemáme s kým stretnúť, poradiť sa, vymeniť si názory alebo len tak jednoducho mlčať.

Už nemáme komu povedať že potrebujeme ich radu, chceme vedieť ich názor, alebo len tak jednoducho ich pritúliť, chytiť za ruku, prípadne im pomôcť a byť pre nich užitočný.

Už nepocítime láskyplné objatie starých rodičov, starej mamy, starého otca, dedka, babky. Ostanú nám len spomienky. Bolestivé a smutné, s hlbokou ranou v srdci.

Dopredu >