www.CINTORIN.eu

Obyčaje spojené s úmrtím, ich premeny a funkcie

v obciach Stará Voda a Švedlár

Napísala Zuzana Búriková

---

(Etnologické rozpravy 3/1996, Príspevok vypracovala Zuzana Búriková, a je skrátením práce prednesenej na Študentskej vedeckej konferencii v školskom roku l995/96, príspevok upravil Adam) Skúmané lokality ležia v severovýchodnej časti Slovenského Rudohoria v doline rieky Hnilec. Patria do okresu Gelnica, v minulosti prináležali Spišskej župe. Vzdialenosť medzi Starou Vodou a Švedlárom je menšia ako 5 km. 
Obce sa líšia počtom a generačným zložením obyvateľstva. Žijú tu vedľa seba Nemci a Slováci, katolíci a evanjelici. Vo Švedlári je pôvodné obyvateľstvo premiešané s obyvateľmi prisťahovanými po 2. svetovej vojne, na rozdiel od katolíckej Starej Vody tu žijú aj evanjelici augsburského vyznania. 
 
Napriek rovnakým prírodným podmienkam a spôsobom získavania si obživy (poľnohospodárstvo, práca v lesoch a baníctvo) existuje medzi obcami viacero výrazných rozdielov, ktoré sa odrážajú aj na obyčajoch spojených s úmrtím. 
 
Dlhotrvajúcim súžitím slovenského a nemeckého etnika sa vytvoril jednoliaty komplex obyčají, v ktorom sa už nedá rozlíšiť, ktoré komponenty sú primárne nemecké alebo slovenské. V obyčajoch spojených s úmrtím sa v obciach zachovalo pomerne veľa archaických prvkov. Kontinuitu tradície pomáha udržiavať skutočnosť, že ani v jednej z obcí nebol postavený dom smútku. 
 
Vplyv nemeckého etnika sa v obyčajosch prejavuje najmä na terminológii. Úplná asimilácia nemeckého etnika v Starej Vode a nepoužívanie dialektu v bežnej komunikácii sa odráža na komolení nemeckých výrazov, ktoré staršia generácia používa aj v súčasnosti (označenie karu ako traumol, trahmol, trauenmol; cintorína ako tótengarten, tuotenguarten, tótenguarten).  
 
Vo Švedlári Nemci používajú termíny v nemeckom dialekte, slovenské etnikum slovenské. Zaujímavé je, že na rozdiel od slovenskej Starej Vody nemecké etnikum prestáva používať termín traumol a používa namiesto neho kar. Prisťahovaní obyvatelia nepoužívajú nemecké termíny, ale slovenčinu. 
Rozdiely medzi nemeckým a slovenským etnikom sú aj v piesňach, ktoré sa spievajú na pohreboch. Vo Švedlári sa na pohreboch nemeckých občanov spievajú niektoré piesne po nemecky (Ich hatt einen Kamaraden, Im Grabe ist Ruh), zatiaľ čo v Starej Vode sa spieva len po slovensky. 
 
Výraznejšie sú rozdiely medzi pôvodným obyvateľstvom oboch obcí a slovenským obyvateľstvom, ktoré sa prisťahovalo do Švedlára po 2. sv. vojne. (Vzájomné rozdiely medzi tradíciami si uvedomuje aj samotné obyvateľstvo - ešte v súčasnosti rozlišujú starí Švedlárčania medzi pôvodnými obyvateľmi - naše ludze a novoprisťahovanými - prisťahovalci.)

Obúvanie mŕtveho do truhly

V Starej Vode pochovávajú mŕtveho bez topánok, aby pri návrate neklopkal. Vo Švedlári pôvodní obyvatelia pochovávali v minulosti mŕtvych bosých z rovnakých dôvodov ako Starovodčania. Prisťahovaní obyvatelia pochovávajú mŕtvych obutých, aby ich na druhom svete nepichala do nôh tráva. Táto obyčaj ovplyvnila pôvodných obyvateľov, ktorí ho v niektorých prípadoch pripájajú k svojej vlastnej tradícii - mŕtveho neobúvajú, ale topánky mu položia do truhly, aby ich mal v prípade potreby k dispozícii.

Postoj k zmenám obyčají

V Starej Vode je tendencia zotrvávať pri tradičnej vrstve obyčají silnejšia ako vo Švedlári, čo si vysvetľujem väčšou izolovanosťou obce a vysokým počtom obyvateľov v staršom veku. Obyvateľstvo Švedlára reaguje pružnejšie na nové podnety a oveľa skôr akceptuje rôzne novinky. Väčšia pružnosť Švedlárčanov je spôsobená väčším zastúpením mladšieho obyvateľstva, vyšším celkovým počtom obyvateľov (a s tým súvisiacou vyššou anonymitou a nižšou sankciovanosťou) a častými príležitosťami na konfrontáciu rôznych kultúr - žijú tu dve etniká, dve náboženstvá, pôvodní aj prisťahovaní obyvatelia. Pre spoločenstvo je charakteristická tolerantnosť, stretnutie protirečení v obyčajách často riešia kompromisom. V oboch obciach sú držiteľkami archaickejšej vrstvy ženy.

Postoj k smrti

Ani v jednej z obcí nemá staršia generácia zábrany hovoriť o smrti. Súvisí to s vyšším vekom, s ktorým prichádza isté zmierenie sa so smrťou ako neodvrátiteľným faktom, ale aj s príslušnosťou ku generácii, ktorá ešte berie smrť bez prílišného tabuizovania. Niektorí starí ľudia majú pripravený odev do truhly a o svojom pohrebe hovoria bez emócií. 
V Starej Vode je relatívne frekventovaný názor, ktorý vyjadruje informátorka: "Ak uš človek ňemože robic, ta ňech zomre." Povinnosť pracovať a nebyť na obtiaž svojim blízkym je hlboko vštepená vo vedomí obyvateľov najstaršej generácie a zrejme súvisí s ťažkými hospodársko-ekonomickými podmienkami kraja v minulosti (toto bola hladná dolina f kraji).

Predzvesti smrti

V oboch obciach sa zachovala viera v rôzne predzvesti smrti, ktorými môže byť sen, isté správanie sa zvierat, či nevysvetliteľné javy. Táto viera je bohatšia v Starej Vode. Veštenie smrti zaniklo po 2. svetovej vojne, pretrvávajúce krájanie orechov 24. 12. má zábavnú a sviatočnú funkciu.

Obyčaje pri umieraní  

Majú mŕtvemu uľahčiť skon, poskytnúť mu potrebné cirkevné úkony; rozlúčka s umierajúcim je začiatkom komplexu úkonov, ktoré mŕtveho vylučujú zo spoločenstva živých. Jej dôležitosťou je motivovaná viera, že umierajúci neskoná, kým sa so všetkými nerozlúči. Ťažké umieranie však býva zdôvodňované aj nesprávnym spôsobom života ("Aľe to prauda prauďivá, že kto akím životom žije, tak i skoná. Aj tu jeden údržbár tak hrešil na Pána Boha, a potom sa podpálil aj s autom."), plačom pozostalých, alebo strigônstvom. 
 
V oboch obciach existujú paralelne vedľa seba dva názory na prípadné otváranie obloka počas umierania a tesne po smrti: 
1. S predstavami o duši a jej neschopnosti prejsť hmotou súvisí názor, podľa ktorého sa tesne po smrti musí otvoriť oblok, aby duša mohla opustiť dom, iným vysvetlením je vypustenie choroby, či zápachu. 
2. Častejšie je vysvetlenie, zakazujúce otvoriť oblok kvôli nepriaznivému vplyvu vzduchu na telo mŕtveho. 
Niektorí informátori rozpor v tradíciách riešia kompromisom - otvoria oblok na krátku chvíľu po smrti, a potom ho neotvárajú až do pohrebu. 
 
Do 50. rokov obriaďovala mŕtvych chudobná žena. Ako odmenu dostala pálenku, pohostenie a odev po mŕtvom. V súčasnosti to robí najbližší príbuzný, najčastejšie žena. Strachom z mŕtveho a jeho prípadného škodlivého vplyvu je motivovaných mnoho úkonov pri obriaďovaní mŕtveho. Ničenie predmetov, ktoré boli v styku s mŕtvym sa v súčasnosti nevysvetľuje negatívnym pôsobením mŕtveho na svoje okolie, ale hnusom živých pri používaní takýchto vecí.

Truhla 

Až do 60. rokov vyrábal truhly stolár vo Švedlári, potom sa začali používať kupované truhly. Truhlu donesú domov príbuzní, alebo susedia, ktorí vlastnia auto. V oboch obciach sa od nepamäti používajú dve truhly - tesne pred uložením do hrobu vložia kupovanú truhlu do druhej, urobenej doma. Táto dupľovaná truhla má za úlohu zabrániť mechanickému poškodeniu a skorému rozkladu kupovanej truhly, ale slúži aj na prezentovanie ekonomických možností zosnulého a pozostalých ("Každí gdo má peňiaze, robí to tak."). 

Umieráčik 

Po umieráčiku sa zvesť o úmrtí v Starej Vode roznesie veľmi rýchlo ústne, vo Švedlári ju pomáha rozširovať miestny rozhlas a úmrtné oznámenia. 
Pri hlave mŕtveho zapaľujú katolíci v oboch obciach dve sviečky, na noc ich nahradia elektrickým svetlom. V Starej Vode svetlo horí, aj keď mŕtvy neumrie v domácnosti. V takom prípade je na stole položená fotografia mŕtveho. Elektrickú lampu rozsvecujú v noci pri mŕtvom aj evanjelici vo Švedlári. Svetlo má za úlohu svietiť nebožtíkovi na druhom svete. 
Počas troch dní, ktoré uplynú do pohrebu sa u katolíkov chodievajú ženy k mŕtvemu modliť ruženec, evanjelici sa prídu s mŕtvym rozlúčiť. V posledných dvadsiatich rokoch sa stalo zvykom pripraviť drobné pohostenie pre ženy, ktoré sa chodievajú k mŕtvemu modliť. V Starej Vode tento zvyk zanikol približne pred piatimi rokmi, pretože "ružeňičiarki" si toto pohostenie neželali. Ak mŕtvy neumrie doma, tieto návštevy absentujú.

Pohreb 

Pohreb sa v oboch obciach koná na tretí deň popoludní. Je zaužívanou normou prísť na pohreb každému známemu z dediny. Na pohreby chodia ľudia bez toho, aby rozlišovali príslušnosť ku konfesii, slovenskému, či nemeckému etniku. Dôležité sú vzájomné vzťahy a vedomie príslušnosti k jednému dedinskému spoločenstvu. Slováci a Nemci však nechodievajú na pohreby Rómom a naopak. Separácia Rómov sa prejavuje aj tým, že majú na pochovávanie vyhradené miesto na okraji cintorína. 
 
Keď sa s mŕtvym všetci rozlúčia a kňaz vykoná náboženské obrady, mŕtveho po zatlčení truhly vynesú z domu príbuzní mužského pohlavia. Na prahu truhlu tri razy sklopia, čo má symbolizovať poslednú rozlúčku. Podľa ľudových predstáv v tomto momente prestáva mŕtvy vnímať okolie. 
 
Potom sprievod pokračuje na cintorín. Tam sa s mŕtvym rozlúči niekto za celú rodinu, obec a pohrebný spolok. Do roku 1989 sa s mŕtvym lúčil aj zbor pre občianske záležitosti a pri pohreboch miestny rozhlas hrával smútočnú hudbu. Toto lúčenie však zakázal miestny katolícky kňaz. 
 
Hudba sa na pohreboch zjavila v 70. rokoch a má výrazne reprezentatívnu funkciu. Najčastejšie hrá náboženské pesničky. Obľúbená pieseň mŕtveho sa na pohreboch nehráva. 
 
Na organizácii pohrebu sa zúčastňuje aj pohrebný spolok, ktorý sa postará o vence, odnos mŕtveho na cintorín, príhovor, finančnú podporu a jeden z jeho predstaviteľov kráča v sprievode so spolkovou zástavou. 
 
Pre pohreb mladého slobodného človeka je charakteristické, že sa stáva náhradou za svadbu. Mŕtvy je oblečený v sobášnych šatách, truhlu nesú mládenci a družice. Pred truhlou mládenca kráča mladé dievča, symbolizujúce nevestu mŕtveho. V rukách nesie tanierik, na ktorom je venček a jablko, prípadne pomaranč. Pred truhlou dievčaťa kráča párik detí s rovnakým tanierikom. Brauta idúca pred truhlou má saturovať fyzické potreby mladíka v záhrobí. Ešte v súčasnosti informátori túto obyčaj vysvetľujú tým, že to "tomu mertvemu patrí". 
Zmena nastala v postoji k pochovávaniu samovrahov, ktorý je benevolentnejší ako v minulosti.

Kar 

V oboch obciach je zaužívanou normou pozvať príbuzných a susedov po pohrebe na kar. Nepozvanie suseda či príbuzného, alebo odmietnutie pozvania sa chápe ako urážka, pretože kar je "uš posledňe, ta to še patrí, to rozlučka". Funkciou karu je najmä rozlúčiť sa s mŕtvym, zaspomínať si naňho a rozptýliť trochu smútok pozostalých. Zanedbateľný nie je ani psychologický moment - človek sa nevracia z pohrebu sám so svojím smútkom do prázdneho domu, ale tento emocionálne náročný krok mu pomáhajú zvládnuť príbuzní a priatelia. 
 
Ďalšou z funkcií bolo a zostáva poskytnutie potravy mŕtvemu, ktorý sa podľa miestnej tradície príde rozlúčiť s domom. Duša mŕtveho si počas tejto noci zachováva isté hmotné rysy, medzi ktoré patrí napr. prijímanie potravy. V súčasnosti viera v skutočnú konzumáciu jedla zanikla, ale obyvatelia veria, že mŕtvy sa príde pozrieť, či mu niečo nechali.  
 
Táto predstava spôsobila, že po kare ostáva po celú noc na stole riad aj so zbytkami jedla a upratuje sa až na druhý deň. Niektorí starší obyvatelia Starej Vody odsudzujú kary v reštauráciách, pretože pri nich sa zabúda na túto obyčaj a mŕtvy nemôže uspokojiť svoje potreby. Tento problém riešia Švedlárčania prinesením jednej porcie jedla z karu do domova zosnulého. Ak sa v noci mŕtvy toho jedla nedotkne, hodia ho do ohňa. Nie vždy dodržiavaným ideálom bolo, aby sa ľudia na kare nezdržiavali dlho a ostali len pokým si pripili na ľahký odpočinok mŕtveho, zjedli pohostenie a trochu si zaspomínali na nebožtíka.  
 
Ak kar trval dlhšie, pilo sa viac alkoholických nápojov a kar sa stáva veselším. V súčasnosti kary trvajú dlhšie a rozhovory na nich sa netýkajú len nebožtíka, čo reflektuje novšiu funkciu - kar sa stal jednou z mála príležitostí, na ktorých sa stretne celá rodina. Pôsobí tak ako dôležitý integračný činiteľ a je príležitosťou na utuženie rodinných vzťahov. V posledných dvadsiatich rokoch je badateľná tendencia prezentovať na kare ekonomické možnosti pozostalých. Tí Starovodčania, ktorí si môžu dovoliť usporiadať kar v reštaurácii, sú spoločenstvom pokladaní za bohatších, zámožňejších. Snaha prezentovať na kare bohatstvo bola vo Švedlári badateľná už pred 2. sv. vojnou. V Starej Vode sa aj v súčasnosti väčšina karov usporadúva v domácnostiach, zatiaľ čo vo Švedlári sú takmer výlučne v reštaurácii. 
 
Dodržiavanie smútku pozostáva v nosení čierneho odevu, zákazu spievania a tancovania. Muži smútok zvyčajne nedodržiavajú. 
Do 50. rokov sme sa v Starej Vode mohli stretnúť aj s vykladaním. Plačky si pozostalí nenajímali, vykladala niektorá žena z príbuzenstva. Vykladanie pozostávalo zo spevavou formou prednášaného výpočtu dobrých vlastností mŕtveho, z vyjadrenia smútku nad jeho smrťou a strachu pred budúcnosťou bez neho. Informátori už nedokážu reprodukovať celý text jednotlivých vykladaní, ale pravdepodobne boli značne improvizované.  
 
Najviac sa vykladalo pri zatváraní truhly. Informátori neudávali ako funkciu vykladania povinnosť oplakať mŕtveho obradným spôsobom, ale je pravdepodobné, že túto funkciu vykladanie malo, pretože sa vykladalo aj napriek značným nezhodám so zosnulým. Zánik vykladania si informátori vysvetľujú zmenou povahy žien - tieto sa teraz hanbia. Pozoruhodný je postreh jednej informátorky, ktorá zánik vykladania dáva do súvisu so zlepšovaním sa sociálno-ekonomických podmienok. Tvrdí, že smrť v súčasnosti nezasiahne natoľko existenciu rodiny, a preto zanikla potreba vyjadrovať žiaľ takým expresívnym spôsobom. 
 
Predstavy o posmrtnom živote sú jedným z najdôležitejších determinantov obyčají spojených s úmrtím. V názoroch na posmrtný život aj u jedného informátora koexistujú predstavy spojené s kresťanským náboženstvom s rezíduami starších, predkresťanských názorov. Kresťanské predstavy nevytlačili staršie, naopak, tvoria s nimi jeden, často si protirečiaci celok.2 V Starej Vode je predkresťanská vrstva silnejšia. 
 
Podľa informátorov duša vychádza z tela v podobe pary, dychu alebo obláčika, ale môže byť aj neviditeľná. Frekventovaná je predstava, podľa ktorej duša neodchádza hneď po smrti do záhrobia, ale zdržiava sa istý čas v blízkosti tela. Táto viera motivuje poveru, podľa ktorej sa mŕtvy nechá ľahšie obliecť po oslovení a zákaz nadávať na mŕtveho, kým je v dome. 
V názoroch na posmrtný život sa odráža túžba po spravodlivosti a nastolení istého nemenného poriadku, ktorý je v korelácii s hodnotovým systémom spoločenstva (za prehrešenie voči tomuto systému musí prísť trest. Ak nie počas života, tak počas umierania alebo po smrti). Mnohé na prvý pohľad iracionálne predstavy majú okrem iného funkciu pomáhať udržiavať správny chod spoločenstva a utvrdzovať jeho etické normy. Z mnohých obyčají vyplýva viera v pripútanú dušu, v dušu viazanú na telo.3 
Túto väzbu môžeme chápať v dvoch rovinách: 
1. Ako zdržiavanie sa duše v blízkosti tela, či už pred vynesením truhly z domu, alebo neskôr v hrobe, čím je motivované nenadávanie na mŕtveho, či eliminácia predmetov, ktoré podľa viery spoločenstva spomaľujú rozklad mŕtveho. 
2. Ako prenos hmotných vecí, spojených s telom do duchovného sveta. Veci, ktoré má nebohý oblečené alebo položené v truhle, bude vlastniť aj duša v záhrobí. Ak sa revenanti zjavujú v antropomorfnej podobe, sú najčastejšie odetí do šiat, v ktorých ich pochovali. Ak nedostanú hmotný peniaz do vrecka, nebudú mať symbolicky na oferu, to isté platí o okuliaroch, cigaretách, či hračkách. Potreby duše v záhrobí sú saturované pomocou hmotného tela. 
 
V Starej Vode je veľmi rozšírená viera v revenantizmus. Frekventovanejšia je medzi ženami a stretla som sa s ňou aj u najmladšej generácie. Revenanti sú neviditeľní a svoju prítomnosť dajú najavo len prievanom alebo buchotom, ale môžu sa zjaviť aj v podobe hmly, bieleho koňa, srnca, človeka alebo sna o mŕtvom. 
Zo škodlivých revenantov výnimočne pretrváva v pamäti najstaršej generácie postava vamperša, ktorý splýva s norou či morou. Táto bytosť vznikne po smrti strigy alebo nepokrsteného dieťaťa a chodieva sať mlieko ženám alebo malým deťom. Jej prítomnosť sa zistí ráno, podľa opuchnutej bradavky. Odohnať ju možno posolením prsníka. Všeobecne je rozšírená viera v dusenie. Ak mŕtvy príde v noci dušic, človek cíti v noci tlak na tele, nie je schopný pohybu a nemôže ani zakričať o pomoc. 
Neškodní revenanti sa zjavujú z viacerých pohnútok. Tieto zjavenia sú predzvesťou smrti, mŕtvy sa však môže zjaviť pri dôležitej udalosti v rodine, alebo ak nie sú uspokojené jeho potreby (nepokrstené dieťa, nezaplatená zádušná omša, neúčasť na pohrebe a pod.). Môžeme tu zaradiť aj želaný revenantizmus, pri ktorom sa mŕtvy príde rozlúčiť po pohrebe, poďakovať za kar, či postarať sa o malé dieťa. 
 
Obyčaje spojené s úmrtím majú viacero funkcií, ktoré neexistujú samostatne, ale vytvárajú jeden synkretický celok. Tieto funkcie sú v oboch obciach nasledovné: 
1. Snaha zabezpečiť mŕtvemu pokojný odpočinok a posmrtný život. Touto snahou je motivované kladenie predmetov bežnej potreby do truhly, používanie dvoch truhiel atď. 
2. Rozlúčka so zosnulým a jeho vylúčenie zo spoločenstva živých. Pri pohrebe, ako jednom z obradov prechodu, je dôležité vylúčiť mŕtveho zo spoločenstva živých (rodinné, dedinské, pracovné, cirkevné spoločenstvo, domácnosť), aby mohol byť prijatý do spoločenstva mŕtvych. Dôležitým momentom je tu aj posledné rozlúčenie s človekom, ktorý už vo svete živých existovať prestáva, a tak sú pohrebné obyčaje poslednou možnosťou ako prejaviť svoje city k zosnulému. Lúčenie začína pri umieraní, pokračuje počas troch dní, vrcholí rozlúčkou na cintoríne a pokračuje karom. 
3. Zabránenie škodlivému vplyvu mŕtveho. 
4. Psychohygienická funkcia. 
Mnoho obyčají dáva priestor na prejavenie žiaľu a sústrasti. Všetky úkony spojené so smrťou majú v istom zmysle túto funkciu. Napr. tým, že človek kladie predmety do truhly, získava pocit, že preňho niečo urobil a že citové väzby nie sú smrťou úplne zničené. 
5. Integračná funkcia v rámci rodiny aj lokálneho spoločenstva. 
6. Reprezentatívna funkcia preniká čoraz viac do popredia. Honosné náhrobky, truhly a kary majú reprezentovať bohatstvo pozostalých. 
V súčasnosti sa oproti minulosti viac prejavuje integračná, psychohygienická a reprezentatívna funkcia, čo však neznamená zánik ostatných. 
Popri pretrvávajúcich formách sa časom mení motivácia jednotlivých obyčají. Spolu s pôvodnými,často iracionálnymi zdôvodneniami sa čoraz častejšie objavuje snaha o racionalizáciu obsahu obyčaje, alebo zjednodušenie zdôvodnenia na dodržiavanie tradície. Dlhovekosť opakovania úkonu sa stáva dôvodom jeho existencie. 
 
 
Poznámky 
 
1. Stará Voda má 249 obyvateľov, z toho je viac ako 70% dôchodcov. V súčasnosti žije v obci 234 obyvateľov rím.kat.v., l ev.a.v. a l4 obyvateľov s nezisteným vierovyznaním. Obyvatelia sa hlásia k nasledujúcim národnostiam: 246 Slovákov, 2 Česi, 0 Nemcov a l Róm. 
Roku 1930 žilo v obci 218 obyvateľov rím.kat.v., 6 ev.a.v. a l ev.ref.v. V tom istom roku bola etnicita nasledovná: 240 Čechov, 44 Slovákov, 82 Nemcov a l8 obyvateľov s nezistenou národnosťou. 
Švedlár má l.688 obyvateľov, z toho l099 rím.kat.v., 34 gr.kat.v., 203 ev.a.v, 4 ev.ref.v., 7 pravoslávnych, 43 bez vyznania a 298 s nezisteným vierovyznaním. Etnicita: l.039 Slovákov. 6 Čechov, 558 Rómov a 7l občanov iných národností. 
Roku 1930 bolo v obci 548 obyvateľov rím.kat.v., 18 gr.kat.v., 1228 ev.a.v., 6 izraelitov a 20 obyvateľov iných vyznaní. Roku 1930 žilo vo Švedlári 796 Čechov a Slovákov, 1594 Nemcov, 9 Maďarov, 1 Žid, 114 Rómov a 36 občanov iných národností. 
Po evakuácii na konci 2. svetovej vojny z 2.000 Nemcov ostalo v obci 400. V súčasnosti niektorí obyvatelia pomýšľajú na návrat k nemeckej národnosti. 
Informácie o obyvateľstve pochádzajú z Demografického archívu ÚEt SAV a obecných úradov oboch obcí. 
2. HORVÁTHOVÁ, E.: Predstavy o posmrtnom živote v koreláciách s pohrebnými obradmi. In: Kultové a sociálne aspekty pohrebného rítu od najstarších čias po súčasnosť, Bratislava l993. 
3. HORVÁTHOVÁ, E.: c.d.

< Dozadu		Dopredu >