2. november - Pamiatka zosnulých
Tíško padá lístie zo stromov,
pomaly sa krátia dni a aj príroda sa ukladá k spánku. Majestát pokoja a ticha vládne tiež tu, na mieste, kde sme sa dnes opäť stretli, kde sme sa kedysi naposledy rozlúčili s vašimi drahými zomretými.Chceme im všetkým svojou prítomnosťou opäť vzdať hold a pokloniť sa ich pamiatke.
Naše spomienky sú tiché a pokojné...
S úctou a láskou spomíname predovšetkým na tých, ktorí nám boli v živote najbližší a najdrahší. Tak spomíname na našich rodičov, ktorí nám dali život a ktorí svojou usilovnosťou i mozoľami budovali náš dnešný život.
Našu spomienku na nich nech sprevádza nielen rokmi znásobený pocit úcty a vďačnosti, ale aj úprimné odhodlanie a sľub, že sa budeme usilovať stále udržiavať ich ušľachtilý plameň ľudských cností a dobra…
Spomíname na svojich starých rodičov, dedov, ako aj na tie staré zlaté mamičky, babky, ktoré nám kedysi vedeli tak pekne rozprávať dojemné rozprávky…
Mnohí z nás spomínajú na svojich milovaných životných partnerov, s ktorými kráčali životom v dobách dobrých i zlých. Opustené vdovy venujú spomienku svojim manželom, ovdovení muži − svojim milovaným manželkám.
Mnohým rodičom neľútostná smrť vzala drahé dieťa − dieťa, ktoré bolo ich radosťou, ale aj nádejou, že im bude oporou v dobách jesene ich života.
Spomíname!
Rovnako ťažko sa nás dotklo, keď nás navždy opustili naši súrodenci, bratia a sestry, s ktorými sme vyrastali v rodinnom kruhu. Tým všetkým venujeme svoju stálu spomienku.
S rovnakou láskou spomíname aj na ďalších príbuzných, na dobrých priateľov, známych, na všetkých ľudí, ktorí nám boli v živote blízki, a ktorých odchod zo života nás zasiahol na najbolestivejšom mieste − v našom srdci…
Ako film beží v našich spomienkach ich život. V duchu si opakujeme chvíle nenahraditeľné, prežité v ich blízkosti… Aj dnes pociťujeme tú bolesť, ktorú sme prežívali vtedy, keď nás svojou smrťou upozornili, aký krátky je náš život a že len ten víťazí nad smrťou, kto ho prežil v láske a
v prospech svojich najbližších. Stojí za to práve dnes si spomenúť na našich najdrahších, ktorí formovali naše ja, vštepovali nám tie najkrajšie city, svojou láskou nám ukazovali krásu a bohatosť ľudského ducha a žitia.
Z úcty k tým, čo už nie sú medzi nami, zamyslime sa nad tým, ako žijeme, akí sme ľudia. Keď vďačne myslíme a vzdávame úctu tým, ktorí celé svoje snaženie, i to najvzácnejšie − svoj život dali za nás, skloňme sa pred ich pamiatkou a sľúbme si, že zostaneme verní ich ideálom, pre ktoré oni žili i umierali… Oni to boli, čo nám nechali oheň svojej lásky, aby sme ju rozdali a obdarili ňou všetkých, čo dnes spomínajú…
Tichý je náš cintorín, náš urnový háj. Keď jar znova prinesie sem slnko a vtáčí spev, stane sa toto miesto najkrajším sadom našich spomienok. Srdce, v ktorom dozneli všetky túžby a želania, snaženia, radosti a bôle, šťastie i utrpenie. Zostala nám spomienka. Nuž vzdajme im našu poctu.
Poctu, ktorú si zaslúžili. Nech odpočívajú v pokoji.
Česť ich svetlej a nehynúcej pamiatke!…
Zdroj: Deň pamiatky zosnulých, príhovor v Banskej Bystrici
Pamiatka na zosnulýchSpomeňme si na najbližšíchČas lieči, no aj napriek tomu ostávajú niektoré rany na duši stále hlboké a bolestivé. Až prvé novembrové dni si častejšie spomíname na svojich najbližších, ktorí už nie sú medzi nami.
Spomínať môžeme pridaním spomienkovej grafiky hrobov našich zosnulých.  Sú ako v hmle, či porceláne, sú ako v rozptýlenej rose. Sú ako myšlienka v hrobovom poli, ten pocit hladká a zároveň boli. Pri horiacej svieci i rozsvietenom kahanci, sa prihováram Vám, spiacim mojim blízkym. S vážnou tvárou sledujete moje kroky pozemské. Či dobre žijem? Dozviem sa až vo vašich radoch. Spomínajme... Obavy zo smrteľnosti |
Smútok, trúchlenie a pocity bezmocnosti zo straty blízkeho, patria už veľmi dlho medzi životné skúsenosti človeka. Snahy človeka o predlžovanie života sú neúspešné, starnutie je nezvratný proces pre každého z nás. Elixíry večnej mladosti sú len v našej fantázii. 
